Omrvinkine svetielko: „💔 O srdci, ktoré sa hanbilo za svet“

Na planéte Žiarolienke, kde aj kvapky rosy poznali pieseň lásky, sa jedného dňa zrodilo malé, citlivé srdce. Bolo čisté ako ranné svetlo a mäkké ako lístok bazy. Ale toto srdce... bolo iné. Keď sa pozrelo na Zem, videlo vojny, nespravodlivosť, klamstvá, pýchu a bolesť. A začalo sa hanbiť.

„Ako môžem patriť k takému svetu?“ šepkalo si.

„Ako môžem milovať to, čo ubližuje, klame, ničí?“

Chcelo sa skryť. Zatvoriť. Prestalo svietiť.

Až kým neprišla Omrvinka.

Omrvinka si k nemu ticho sadla, ako keď si vietor sadne do dlane kvetu. „Ty si to srdce, ktoré sa hanbí?“ spýtala sa jemne. „Áno,“ odpovedalo srdce, „cítim sa vinné aj za to, čo som neurobilo.“ Omrvinka sa usmiala.

„To preto, že si prebudené.“

Potom vzala srdiečko na cestu. Ukázala mu deti, ktoré hladia motýľa. Starých ľudí, ktorí sa držia za ruky. Mladých, ktorí sadia stromy. Rodičov, ktorí sa učia byť lepší. A aj takých, ktorí padli – ale chcú vstať. „Vidíš?“ povedala. „Tvoje hanbenie je iba zármutok duše, ktorá neprestala veriť v dobro. A teraz… už je čas konať.“

🌈 A tak sa srdce rozhodlo. Nie z hnevu, nie z pýchy. Ale z pokory a lásky. Začalo rozprávať príbehy. Sadilo semienka svetla. Hovorilo srdciam, ktoré ešte spali. A keď sa pozrelo späť na Zem, už nevidelo len temnotu – ale možnosť premeniť ju. Nie naraz. Nie všetko. Ale s každým jedným srdcom, ktoré sa rozhodne cítiť – tak ako ono.

✨ A možno… to srdce bolo tvoje. A možno práve ty budeš tým svetlom, ktoré prehreje aj tie najstudenšie dejiny.

🌟 Pre všetkých, ktorí sa hanbili za svet… a napriek tomu ho milujú.